ProZ.com translation contests »
25th translation contest: "Alien first impressions" » English to Slovak » Entry by Zuzana Kapustova


Source text in English

Translation by Zuzana Kapustova (#31712) — Winner

Imagine dining in a European capital where you do not know the local language. The waiter speaks little English, but by hook or by crook you manage to order something on the menu that you recognise, eat and pay for. Now picture instead that, after a hike goes wrong, you emerge, starving, in an Amazonian village. The people there have no idea what to make of you. You mime chewing sounds, which they mistake for your primitive tongue. When you raise your hands to signify surrender, they think you are launching an attack.

Communicating without a shared context is hard. For example, radioactive sites must be left undisturbed for tens of thousands of years; yet, given that the English of just 1,000 years ago is now unintelligible to most of its modern speakers, agencies have struggled to create warnings to accompany nuclear waste. Committees responsible for doing so have come up with everything from towering concrete spikes, to Edvard Munch’s “The Scream”, to plants genetically modified to turn an alarming blue. None is guaranteed to be future-proof.

Some of the same people who worked on these waste-site messages have also been part of an even bigger challenge: communicating with extraterrestrial life. This is the subject of “Extraterrestrial Languages”, a new book by Daniel Oberhaus, a journalist at Wired.

Nothing is known about how extraterrestrials might take in information. A pair of plaques sent in the early 1970s with Pioneer 10 and 11, two spacecraft, show nude human beings and a rough map to find Earth—rudimentary stuff, but even that assumes aliens can see. Since such craft have no more than an infinitesimal chance of being found, radio broadcasts from Earth, travelling at the speed of light, are more likely to make contact. But just as a terrestrial radio must be tuned to the right frequency, so must the interstellar kind. How would aliens happen upon the correct one? The Pioneer plaque gives a hint in the form of a basic diagram of a hydrogen atom, the magnetic polarity of which flips at regular intervals, with a frequency of 1,420MHz. Since hydrogen is the most abundant element in the universe, the hope is that this sketch might act as a sort of telephone number.
Predstavte si, že obedujete v niektorom z európskych hlavných miest, pričom ale neovládate miestny jazyk. Čašník hovorí len slabou angličtinou, ale rukami-nohami sa vám akosi podarí objednať si z menu niečo, čo poznáte, zjete to a zaplatíte. A teraz si pre zmenu predstavte, že po nevydarenej túre sa vyhladovaný vynoríte kdesi v amazonskej dedine. Miestni ľudia vôbec netušia, kam vás zaradiť. Začnete teda napodobňovať zvuky ako pri prežúvaní, ktoré si oni omylom vyložia ako váš primitívny jazyk. Keď zdvihnete ruky nad hlavu na znak kapitulácie, to zas vyhodnotia ako útok.

Komunikácia bez spoločného chápania kontextu je teda náročná. Napríklad také rádioaktívne lokality musia zostať nedotknuté celé desiatky tisíc rokov. Keď si vezmeme, že angličtina len spred 1 000 rokov je už dnes nezrozumiteľná pre väčšinu súčasných anglicky hovoriacich ľudí, agentúry majú čo robiť, aby pre jadrový odpad vytvorili trvalo zrozumiteľné varovania. Komisie, ktoré to majú na starosti, už prišli so všeličím od osadenia mohutných betónových hrotov cez obraz Výkrik od Edvarda Muncha až po geneticky upravované rastliny reagujúce výstražnou modrou farbou. Nič z toho však negarantuje časovo neobmedzenú zrozumiteľnosť.

Niektorí z tých, čo pracovali na týchto varovaniach pre skládky odpadu, sa podieľali aj na ďalšej, ešte ťažšej úlohe, a tou je komunikácia s mimozemskými bytosťami. A práve tá je témou novej knihy „Extraterrestrial Languages“ (Mimozemské jazyky) od Daniela Oberhausa, novinára časopisu Wired.

O tom, ako by mimozemšťania mohli prijímať informácie, nevieme nič. Začiatkom 70-tych rokov však dve kozmické lode Pioneer 10 a 11 vyniesli do vesmíru pár plakiet s vyobrazením nahých ľudských bytostí a približným plánom, ako nájsť Zem. Ide o úplne základné údaje, no aj tie predpokladajú, že mimozemšťania aspoň vidia. Lenže šanca, že sa takáto loď vôbec nájde, je veľmi malá. Väčší predpoklad na nadviazanie kontaktu je prostredníctvom rozhlasového vysielania zo Zeme, ktoré sa šíri rýchlosťou svetla. Ale tak, ako je potrebné naladiť na správnu frekvenciu pozemské rádio, musí sa naladiť aj to medzihviezdne. A ako by mimozemšťania mohli natrafiť práve na tú správnu frekvenciu? Riešenie ukrýva spomínaná plaketa z lode Pioneer, a to v podobe jednoduchého nákresu atómu vodíka, ktorého magnetická polarita sa prepína v pravidelných intervaloch s frekvenciou 1 420 MHz. A keďže vodík je najviac zastúpeným prvkom vo vesmíre, je tu nádej, že tento náčrtok môže fungovať niečo ako telefónne číslo.


Discuss this entry