Who cast that first fateful tomato that started the La Tomatina revolution? The reality is no one knows. Maybe it was an anti-Franco rebellion, or a carnival that got out of hand. According to the most popular version of the story, during the 1945 festival of Los Gigantes (a giant paper mâché puppet parade), locals were looking to stage a brawl to get some attention. They happened upon a vegetable cart nearby and started hurling ripe tomatoes. Innocent onlookers got involved until the scene escalated into a massive melee of flying fruit. The instigators had to repay the tomato vendors, but that didn't stop the recurrence of more tomato fights—and the birth of a new tradition.
Fearful of an unruly escalation, authorities enacted, relaxed, and then reinstated a series of bans in the 1950s. In 1951, locals who defied the law were imprisoned until public outcry called for their release. The most famous effrontery to the tomato bans happened in 1957 when proponents held a mock tomato funeral complete with a coffin and procession. After 1957, the local government decided to roll with the punches, set a few rules in place, and embraced the wacky tradition.
Though the tomatoes take center stage, a week of festivities lead up to the final showdown. It's a celebration of Buñol's patron saints, the Virgin Mary and St. Louis Bertrand, with street parades, music, and fireworks in joyous Spanish fashion. To build up your strength for the impending brawl, an epic paella is served on the eve of the battle, showcasing an iconic Valencian dish of rice, seafood, saffron, and olive oil.
Today, this unfettered festival has some measure of order. Organizers have gone so far as to cultivate a special variety of unpalatable tomatoes just for the annual event. Festivities kick off around 10 a.m. when participants race to grab a ham fixed atop a greasy pole. Onlookers hose the scramblers with water while singing and dancing in the streets. When the church bell strikes noon, trucks packed with tomatoes roll into town, while chants of "To-ma-te, to-ma-te!" reach a crescendo.
Then, with the firing of a water cannon, the main event begins. That's the green light for crushing and launching tomatoes in all-out attacks against fellow participants. Long distance tomato lobbers, point-blank assassins, and medium range hook shots. Whatever your technique, by the time it's over, you will look (and feel) quite different. Nearly an hour later, tomato-soaked bombers are left to play in a sea of squishy street salsa with little left resembling a tomato to be found. A second cannon shot signals the end of the battle. | Kto len hodil tú prvú povestnú rajčinu, ktorá začala revolúciu La Tomatina? Faktom je, že to nevie už nik. Možno to bola rebélia proti Frankovi či iba karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Najpopulárnejšia verzia príbehu znie, že počas festivalu Los Gigantes (pochod obrovských kašírovaných bábok) v roku 1945 sa miestni obyvatelia snažili upútať pozornosť tým, že zinscenovali potýčku. Natrafili na neďaleký vozík so zeleninou a začali vrhať zrelé rajčiny. Pridali sa aj nezúčastnení diváci a postupne sa scéna zvrtla na obrovskú melu letiacich plodov. Tí, ktorí ju podnietili, museli síce predavačov rajčín odškodniť, ale to nezabránilo tomu, aby sa rajčinové bitky opakovali a vznikla nová tradícia. V 50. rokoch v strachu o nedisciplinovanú eskaláciu úrady schválili, zmiernili a opäť obnovili sériu zákazov. V roku 1951 dokonca miestnych nerešpektujúcich tento zákon zavreli, avšak na protesty verejnosti ich museli prepustiť. Najznámejšia opovážlivosť voči rajčinovým zákazom sa udiala v roku 1957, keď zástancovia zorganizovali predstieraný pohreb rajčín so všetkým, čo k tomu patrí — rakvou a procesiou. Po roku 1957 sa miestne úrady rozhodli so situáciou zmieriť, schválili nejaké pravidlá a túto šibnutú tradíciu prijali. Aj keď rajčiny stále stoja na piedestáli, finálnemu boju predchádza týždeň osláv. Patrónov mesta Buñol – Pannu Máriu a svätého Louisa Bertranda – oslavujú pouličné pochody, hudba a ohňostroje v radostnom španielskom štýle. Účastníci nastávajúcej bitky majú možnosť nazbierať sily v predvečer boja, kedy sa podáva impozantná paella ako ukážka typického valencijského jedla z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja. No aj v takomto nespútanom festivale sa v súčasnosti dodržuje istý poriadok. Organizátori zašli až tak ďaleko, že vyšľachtili špeciálnu odrodu na chuť nepríjemných rajčín, určených len na toto podujatie. Slávnosti sa začínajú okolo 10. doobeda, kedy musia pretekajúci účastníci uchmatnúť šunku, upevnenú na vrchole mastného stĺpu. Diváci polievajú lezcov vodou, a popritom spievajú a tancujú na uliciach. Keď kostolný zvon odbije poludnie, do mesta sa nahrnú nákladiaky s horami rajčín za stupňujúceho sa skandovania: „To-ma-te, to-ma-te!” Hlavná akcia sa začína až po salve z vodného dela, ktorá dáva zelenú pre mliaždenie a hádzanie rajčín v rozhodujúcej bitke proti spoluúčastníkom. Rajčinové loby na veľkú vzdialenosť, atentáty zblízka či streľba ponad hlavu na strednú vzdialenosť. Nech používate akúkoľvek techniku, vedzte, že do konca akcie budete vyzerať (a aj sa cítiť) úplne inak. Asi po necelej hodine sa môžu rajčinami nasiaknutí bombardéri hrať v mori rozmačkanej pouličnej salsy, kde by ste niečo podobné rajčine hľadali iba ťažko. Bitka sa končí druhým výstrelom z dela. |