Who cast that first fateful tomato that started the La Tomatina revolution? The reality is no one knows. Maybe it was an anti-Franco rebellion, or a carnival that got out of hand. According to the most popular version of the story, during the 1945 festival of Los Gigantes (a giant paper mâché puppet parade), locals were looking to stage a brawl to get some attention. They happened upon a vegetable cart nearby and started hurling ripe tomatoes. Innocent onlookers got involved until the scene escalated into a massive melee of flying fruit. The instigators had to repay the tomato vendors, but that didn't stop the recurrence of more tomato fights—and the birth of a new tradition.
Fearful of an unruly escalation, authorities enacted, relaxed, and then reinstated a series of bans in the 1950s. In 1951, locals who defied the law were imprisoned until public outcry called for their release. The most famous effrontery to the tomato bans happened in 1957 when proponents held a mock tomato funeral complete with a coffin and procession. After 1957, the local government decided to roll with the punches, set a few rules in place, and embraced the wacky tradition.
Though the tomatoes take center stage, a week of festivities lead up to the final showdown. It's a celebration of Buñol's patron saints, the Virgin Mary and St. Louis Bertrand, with street parades, music, and fireworks in joyous Spanish fashion. To build up your strength for the impending brawl, an epic paella is served on the eve of the battle, showcasing an iconic Valencian dish of rice, seafood, saffron, and olive oil.
Today, this unfettered festival has some measure of order. Organizers have gone so far as to cultivate a special variety of unpalatable tomatoes just for the annual event. Festivities kick off around 10 a.m. when participants race to grab a ham fixed atop a greasy pole. Onlookers hose the scramblers with water while singing and dancing in the streets. When the church bell strikes noon, trucks packed with tomatoes roll into town, while chants of "To-ma-te, to-ma-te!" reach a crescendo.
Then, with the firing of a water cannon, the main event begins. That's the green light for crushing and launching tomatoes in all-out attacks against fellow participants. Long distance tomato lobbers, point-blank assassins, and medium range hook shots. Whatever your technique, by the time it's over, you will look (and feel) quite different. Nearly an hour later, tomato-soaked bombers are left to play in a sea of squishy street salsa with little left resembling a tomato to be found. A second cannon shot signals the end of the battle. | Kto hodil prvú osudnú paradajku, ktorá odštartovala paradajkovú revolúciu La Tomatina? Realita je taká, že to nikto nevie. Možno to bola protifrancúzska revolúcia alebo karneval, ktorý sa vymkol z rúk. Podľa najznámejšej verzie príbehu niekoľkí miestni obyvatelia vyvolali bitku, aby vzbudili pozornosť počas slávnosti Los Gigantes v roku 1945 (sprievodu obrovských papierových masiek). Nachádzali sa pri neďalekom vozíku so zeleninou a začali sa ohadzovať zrelými paradajkami. Nevinní diváci sa nechali vtiahnuť do potýčky, ktorá vyvrcholila davovou bitkou s lietajúcimi plodmi. Iniciátori zaplatili predajcom paradajok, ale to nezabránilo opakovaniu ďalších paradajkových bitiek - a zrodeniu novej tradície. Zo strachu z nekontrolovateľného stupňovania ju úrady v roku 1950 zakázali, povolili a neskôr zase zaviedli sériu zákazov. V roku 1951 boli miestni obyvatelia, ktorí odmietli zákon, uväznení, a až na nátlak verejnosti ich prepustili. Najslávnejší útok proti paradajkovým zákazom sa udial v roku 1957, keď zástancovia paradajkových bitiek zinscenovali frašku pochovávania obrovskej paradajky s rakvou a s pohrebným sprievodom. Po roku 1957 sa miestna vláda rozhodla s tým "popasovať" a prijala niekoľko miestnych pravidiel, ktoré zahŕňali aj túto bláznivú tradíciu. V centre pozornosti sú paradajky a týždňová slávnosť speje ku konečnému zúčtovaniu. Je to oslava bunolských svätých patrónov, Panny Márie a Svätého Louisa Bertranda, so sprievodmi v uliciach, hudbou a ohňostrojmi vo veselom španielskom štýle. Na posilnenie sa pred blížiacou bitkou sa v predvečer boja podáva impozantná paella, považovaná za kultové jedlo Valencie - z ryže, morských plodov, šafranu a olivového oleja. Dnes má nespútaná slávnosť určité obmedzenia. Organizátori zašli až tak ďaleko, že vypestovali špeciálnu odrodu nejedlých paradajok práve na túto udalosť. Slávnostný "výkop" je okolo desiatej predpoludním, keď účastníci bežia, aby si uchmatli šunku, pripevnenú na vrchole mazľavého stĺpa. Diváci striekajú šplhajúcich sa vodou z hadíc, spievajú a tancujú na uliciach. Keď kostolný zvon odbije poludnie, nákladné autá naplnené paradajkami vojdú do mesta, zatiaľ čo skandované volania "to-ma-te, to-ma-te" dosiahnu vrchol. Potom, streľbou z dela, sa začne hlavná udalosť. Roztlačenie a odhodenie paradajky pri každom útoku proti spoluúčastníkom dostáva zelenú. Paradajky hádzané lobom do diaľky, vražedné strely z bezprostrednej blízkosti, aj tie jednou rukou na strednú vzdialenosť. Nech je už vaša technika akákoľvek, keď je po všetkom, budete vyzerať (a cítiť sa) celkom inak. Približne po hodine sa prestanú ostreľovači premočení od paradajkovej šťavy hrať v mori roztečenej paradajkovej omáčky, keďže už nenájdu takmer nič, čo by sa podobalo na paradajku. Druhý výstrel z dela oznámi koniec boja. |