We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | V londýnskom obvode SE26 sme na hviezdy zvyknutí – kedysi tu nad zubárom bývali Kelly Brooková s Jasonom Stathamom. Keď však na popraskanom betóne parkoviska pred mojím bytom zaklopkali podpätky na topánkach Anousky Hempelovej, v mysli sa mi nevdojak vybavili fotografie kráľovskej rodiny v časopise Picture Post z návštevy rodín, postihnutých počas druhej svetovej vojny bombardovaním. Cieľom jej návštevy v mojom skromnom príbytku na predmestí však nebol prejav súcitu. Hempelová – žena, ktorá vynašla boutique hotel ešte predtým, ako sa začal označovať týmto názvom – mi prišla poskytnúť rady, po ktorých, súdiac podľa stránok v časopisoch o zariaďovaní interiéru a nadšených príspevkov na internetových fórach pre domácich majstrov, by priam bažila polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete: ako obyčajnej domácnosti vdýchnuť vzhľad a atmosféru apartmánu v päťhviezdičkovom hoteli s cenou 750 libier za noc. V mojom prípade teda „zhempelovať” skromnú garsónku situovanú v strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu. „Dá sa to urobiť,” povie a zbežne si obzrie moju kuchyňu. „Všetko sa dá. Neexistuje dôvod, prečo by sa nedalo. Medzi izbami však musí byť kontinuita. V celom byte sa treba držať jedného štýlu.” Zamyslene vyzrie ponad núdzový východ von. „A pravdaže, budete si musieť kúpiť aj vedľajší dom.“ To je vtip. Aspoň dúfam. ... Oplatí sa však pozastaviť a zamyslieť sa nad týmto čudným nápadom. Hotelová izba je priestor bez pamäti. Prekážalo by nám, keby v nej boli stopy po predchádzajúcom obyvateľovi – najmä keď mnohí chodia do hotelov robiť to, čo doma nerobia. Očakávame teda, že hotelová izba bude uprataná aspoň tak dôkladne, akoby z postele práve odviezli mŕtvolu (čo sa v niektorých prípadoch asi aj naozaj stalo). Interiér domácnosti však stelesňuje opačnú predstavu: je to rezervoár spomienok. Na fotografiách na kozubovej rímse, obrazoch na stenách i v knihách na policiach by sa mal odrážať život tých, ktorí v nej bývajú. Keby hotelové izby mali byť ľuďmi, asi by to boli usmiati pacienti po lobotómii alebo potenciálni psychopati.
|